PhDr. Vladimír Matula, DrSc.

V svetonázore Ľudovíta Štúra i v celej jeho mnohostrannej národnobuditeľskej činnosti mimoriadne významné miesto zaujíma myšlienka slovanskej vzájomnosti - idea etnicko-kultúrnej jednoty všetkých slovanských národov a program ich aktívnej spolupráce v spoločnom národnooslobodzovacom boji. Bola prameňom jeho historického optimizmu, jeho viery v šťastnejšiu budúcnosť svojho sociálne i politicky utláčaného národa v nových politických pomeroch, v ktorých slovanským národom pripadne dôstojná a významná úloha. Stala sa neoddeliteľnou súčasťou jeho filozoficko-historických a spoločensko-politických názorov, základom celého národnoemancipačného programu i všetkých aktivít ním vedenej mladej generácie národne uvedomelej inteligencie, zameraných na jeho uskutočňovanie.

Myšlienka jednoty a solidarity slovanských národov bola vôbec dominantnou črtou celého, historicky veľmi významného procesu národného obrodenia Slovákov, ale aj ostatných slovanských národov. Jej korene siahajú u nás do 17. a 18. storočia, do takzvaného predobrodeneckého obdobia, keď sa začali utvárať predstavy a názory o príslušnosti Slovákov k veľkému slovanskému etnickému celku (natio Slavica), vyzdvihovala sa jeho mohutnosť, geografická rozľahlosť i slávna minulosť a bohaté kultúrne tradície, najmä cyrilo-metodská duchovná a kultúrna misia na Veľkú Moravu v 9. storočí a vznik slovanského písomníctva. Týmito názormi sú preniknuté historické práce a národné obrany slovenských vzdelancov tých čias, ktoré boli odpoveďou na silnejúce snahy príslušníkov maďarských vládnucich tried upierať slovenskej šľachte a meštianstvu ako príslušníkom podmaneného národa v Uhorsku rovnaké práva a slobody ako Maďarom.

Myšlienka slovanskej vzájomnosti sa s novou silou a v novej kvalite začala prejavovať v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia. Súviselo to nielen s ďalším rastom nacionalistických pretenzií mladej nemeckej buržoázie a maďarskej šľachty na upevnenie svojej nadvlády nad slovanskými národmi, proti ktorým myšlienka slovanskej jednoty a solidarity hrala pri ich celkovej politickej slabosti dôležitú obrannú a mobilizačnú úlohu, ale aj s existenciou a rastom medzinárodnej autority mocného slovanského štátu - Ruska, na ktoré s nádejami hľadeli neslobodné slovanské národy ako na svoju prirodzenú záštitu pred násilnou asimiláciou a postupným zánikom. Rozvoj slovanskej idey významne napomáhala aj bohatá vedecká činnosť v oblasti slavistiky, kde si veľké zásluhy získal aj slovenský učenec Pavel Jozef Šafárik a podporu i povzbudenie formujúca sa slovanská ideológia našla aj v humanistickej historicko-filozofickej koncepcii veľkého nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda Herdera, predovšetkým v jeho vysokom hodnotení mierumilovných slovanských národov a presvedčení o ich šťastnejšej slobodnej a veľkej budúcnosti. Všetky spomínané skutočnosti sa v plnej miere odzrkadlili na všestranne rozpracovanom učení o slovanskej vzájomnosti v básnickom a vedecko-publicistickom diele Jána Kollára.

Kollárova slovanská vzájomnosť je prvou ucelenou teoretickou koncepciou slovanského spoločenstva a konkrétnym programom rozvíjania duchovnej jednoty slovanských národov. Jej jadrom je jeho poňatie Slovanstva ako jednotného etnicko-kultúrneho celku - slovanského národa, ktorý obýva 15 krajín a počíta vyše 50 miliónov duší (údaj je z r. 1822) a ktorý sa delí na štyri základné kmene s vlastnými jazykmi: ruský, poľský, ilýrsky a česko-slovenský. Pokiaľ ide o historickú tendenciu rozvoja tohto slovanského nadnárodného celku, Kollár veril v postupný zánik kmeňových rozdielov a bol presvedčený, že časom z neho vznikne skutočný spoločný a mohutný slovanský národ. Bol to však čisto subjektívny a iluzórny názor autora slávnej básnickej epopeje Slávy dcéra, pretože v historickom vývoji neslobodných národov sa v tom čase už naplno uplatňovala ani nie tak tendencia k integrácii, ktorá je vlastná rozvíjajúcemu sa kapitalizmu, ako jemu rovnako vlastná druhá tendencie formovanie novodobých národov a ich boj za svoju národnú emancipáciu. Neskôr, v polovici 30. rokov 19. stor. v rozprave "O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa", ktorá vyšla postupne aj v ďalších slovanských jazykoch i po nemecky a preslávila svojho autora v celom slovanskom svete, už v značnej miere koriguje svoje iluzórne predstavy o zanikaní kmeňových osobitností a sústreďuje sa na načrtnutie programu slovanskej kultúrnej vzájomnosti a spôsobov na jej uskutočňovanie, ako najspoľahlivejšieho prostriedku na záchranu slovanského celku pred jeho ďalším drobením, na upevnenie a rozvíjanie jeho jednoty. Tento program sa stal mocným impulzom pre zintenzívnenie národného života Slovanov, pre rozvoj ich vlastnej národnej kultúry i pre širokú výmeru kultúrnych hodnôt, vzájomné poznávanie a zbližovanie slovanských národov. Zdôrazňovanie literárno-kultúrneho charakteru a apolitickosti v Kollárovej koncepcii slovanskej vzájomnosti bolo úprimné, i keď bolo vo veľkej miere vyvolané neustálym podozrievaním i priamymi obvineniami jej autora a prívržencov z vlastizradného panslavizmu, v čom sa doslova pretekala nemecká i maďarská politická publicistika.

Práve v čase, keď Ján Kollár vydával svoju rozpravu o slovanskej vzájomnosti, na Slovensku nastupovala už nová, mladá generácia slovenskej inteligencie ľudového pôvodu na čele s Ľudovítom Štúrom, ktorá postupne prebrala úlohu ideológa a organizátora slovenského národnoemancipačného hnutia. Aj samo toto hnutie prechádza do svoje novej, vyššej fázy, podmienenej ďalším prehĺbením krízy feudálneho systému v Uhorsku i celej habsburskej monarchii, rozvojom kapitalizmu a jeho dôsledkami v celej štruktúre spoločenských vzťahov v pomaly sa rodiacej novej buržoáznej spoločnosti. Tieto zmeny sprevádzalo zosilnenie národnostného útlaku, prejavom čoho boli nové tvrdé maďarizačné zákony uhorského snemu z rokov 1832-1836, ale aj dozrievajúca celoeurópska revolučná situácia po francúzskej júlovej revolúcii r. 1830 a poľskom povstaní r. 1830-1831, rozvoj demokratických a národnooslobodzovacích ideí, ktoré stále viac prenikali aj do slovenského prostredia, kde nachádzali úrodnú pôdu najmä v mysliach študujúcej mládeže.

Mladí synovia Slovenska, ako sa sami identifikovali a verejne predstavili, vedení Ľudovítom Štúrom, si z diela svojich predchodcov, predovšetkým učenca-slavistu Pavla Jozefa Šafárika, básnikov Jána Kollára a Jána Hollého s nadšením osvojili ideu slovanskej vzájomnosti. V svojej študentskej Spoločnosti česko-slovanskej na bratislavskom evanjelickom lýceu sa usilovne učili slovanské jazyky, študovali históriu a súčasný život slovanských národov, čítali a rozoberali vrcholné diela slovanských literatúr, sústavne sledovali slovanské noviny a časopisy, do ktorých aj sami prispievali, dopisovali si s významnými slovanskými kultúrnymi a politickými činiteľmi, národnými spoločnosťami a inštitúciami, vymieňali si informácie o úspechoch v rozvoji národného života a vzájomne sa povzbudzovali v národných aktivitách. Podnikali aj cesty do susedných slovanských krajín a využívali každú príležitosť na stretnutia s predstaviteľmi bratských slovanských národov, ktorých vítali v svojom kruhu ako najdrahších hostí. Osobitné miesto v tejto mnohostrannej činnosti mladých, národne prebudených entuziastov zaujímali prednášky ich učiteľa Ľudovíta Štúra o histórii a literatúre slovanských národov i besedy o slávnych dejoch Slovanov v ich hrdinskej minulosti, o ich neradostnej prítomnosti, ale najmä o ich úlohe v nádejnej šťastnejšej budúcnosti, ktorá bude uskutočnením ich dejinného poslania v duchu slobody a ľudskosti. Neskôr jeden z jeho žiakov napísal: "Štúr nám bol okno, cez ktoré sme s pýchou hľadeli na celé Slovanstvo a jeho úlohu v dejinách." Kontakty a spolupráca so všetkými slovanskými národmi, ktoré štúrovská generácia v duchu Kollárovho vzájomnostného programu rozvila do predtým nebývalých rozmerov a foriem, zohrali dôležitú úlohu v slovenskom národnom hnutí i v spoločenskom a politickom živote ostatných slovanských národov. Veľmi pozitívne sa prejavili v oblasti vedy (slavistike) literatúry a vôbec v celej kultúrnej sfére, kde významne prispeli k tomu, že naša národná kultúra nestratila kontakt s kultúrou ostatných slovanských národov, upevnili jej demokratický charakter a pomohli rozviť jej národnú špecifičnosť.

Ľudovít Štúr a jeho stúpenci v duchu svojich radikálno demokratických spoločensko-politických názorov uvedomelo prekonávali programovú apolitickosť Kollárovej slovanskej koncepcie a slovanskú ideu čoraz viac chápali ako nástroj národnoemancipačného zápasu Slovákov i ostatných slovanských národov. Im pripadla aj veľká historická úloha uviesť do súladu ideu slovanskej jednoty, ku ktorej sa nikdy neprestali hlásiť, so silnejúcim slovenským národným povedomím. Jeho výrazom bola už na konci 18. storočia prvá kodifikácia slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom na základe kultúrnej západnej slovenčiny. Tento jazyk prijala a uviedla do literatúry katolícka časť slovenskej národne uvedomelej inteligencie, okrem iných aj "slovenský Homér" Ján Hollý. Slovenská evanjelická inteligencia, ku ktorej patrili Šafárik, Kollár i Štúr, naďalej používala slovenský variant biblickej češtiny, a to nielen v bohoslužbe, ale aj v spoločenskom styku a literatúre. Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci si spočiatku osvojili aj Kollárovu štvorkmeňovú štruktúru slovanského celku jeho spoločným česko-slovenským kmeňom, no veľmi skoro si začali uvedomovať túto ideologickú a jazykovú dvojkoľajnosť ako vážnu prekážku pre dosiahnutie národnej jednoty, nevyhnutnej pre ďalší rozvoj a úspech slovenského národnoemancipačného hnutia. Preto sa v r. 1843 rozhodli pre prijatie nového celonárodného slovenského spisovného jazyka na báze strednej slovenčiny a jeho uvedenie do literatúry a života slovenskej spoločnosti. V presvedčivom teoretickom zdôvodnení tohto historického kroku Ľudovít Štúr položil základy modernej národnej ideológie Slovákov ako svojbytného slovanského národa. Súčasne v duchu revolučno-demokratickej požiadavky práva národov na sebaurčenie po novom vyriešil aj zásadnú otázku vzájomných vzťahov všetkých slovanských národov medzi sebou i k spoločnému nadnárodnému slovanskému celku. Ako vyznávač Heglovej filozofie dejín urobil tak tvorivým aplikovaním jeho dialektickej teórie celku a častí. Podľa nej sa mu pomyselný slovanský národ javí ako jeden celok, ale jeden v rozmanitých častiach, ktoré ho nielen neoslabujú, ale sú naopak zárukou vyšších kvalít tohto celku. "Život slovenský, - dôvodil Štúr, - má byť súčasne slovanský, inakšie sa od svojej pravdy odtrhne. Kmene nie sú všeobecnosťou, ale čiastočnosťou, tak ako je celosť národná iba čiastkou v pomere k celosti všeľudskej".

Ľudovít Štúr chápal svoju novú koncepciu Slovanstva ako ďalšie rozvitie Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti. No svojím celkom novým riešením otázky štruktúry Slovanstva ako vyššieho celku suverénnych a rovnoprávnych slovanských národov je to koncepcia nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne celkom nová, progresívna, ktorá zodpovedala oveľa adekvátnejšie ďalšiemu histórie kému rozvoju Slovákov i ostatných slovanských národov a ich vzájomných vzťahov. V budúcej relácii (resp. v niektorej z našich budúcich relácií) si pohovoríme o slovanskej politike Ľudovíta Štúra v revolúcii rokov 1848-1849 a o hľadaní novej koncepcie národnooslobodzovacieho boja slovanských národov po jej potlačení, ktoré našlo výraz v jeho spise "Slovanstvo a svet budúcnosti".