hlavná stránka | odborné príspevky  
 
Víťazný príspevok literárnej súťaže Štúrovská esej, ktorá prebiehala v rámci Roka Ľudovíta Štúra 2005 - 2006.
Milan Maťaše
Štúrova koncepcia Slovanstva a globalizácia ducha

"... neradi by sme o určení a nastávajúcej budúcnosti Slovanov veľa zbytočných rečí
narobili, no pevne sme presvedčení a verejne vyznať môžeme, že ich budúce,
účinnejšie vystúpenie v dejepise ani im, ani Európe nebude môcť byť na škodu, ale
že obom prinesie nemalý osoh, pretože človečenstvo nikdy nemôže naspäť cúvnuť."
Ľudovít Štúr


Je až obdivuhodné, aký veľký význam prikladal Ľudovít Štúr a jeho súputníci práve Slovanstvu a jeho budúcnosti. Človek si istotne povie, že koncepcia Slovanstva ako takého je širšia a hutnejšia ako koncepcia malého Slovenska, že sila a potenciál všetkých slovanských národov je oveľa väčší ako potenciál akéhokoľvek jednotlivého národa zo Slovanstva vychádzajúceho, a že práve tento nepomer v prospech "niečoho obrovského" pôsobil na štúrovcov ako čosi, za čo sa dá bez strachu z možnej porážky, potupy a hany od "niekoho zvonku" pevne postaviť... áno, toto všetko je pravda, ale iba pravda čiastočná, neúplná. Táto pravda totiž vychádza z niečoho oveľa väčšieho, čo je tomu menšiemu akýmsi zdrojom, z ktorého môže čerpať. Nebrať tento fakt na vedomie je ako tešiť sa z chutných plodov, no na strom, z ktorého sme ich obrali, si ani nespomenúť.

Štúr skutočne naliehavo vyzdvihoval potrebu spájania sa slovanských národov do jedného celku, čo malo mať pre všetkých nedozerný prínos nielen na poli politickom či mocenskom, ale najmä na poli kultúrnom, náboženskom, duchovnom. Túto ideu sa mu však uskutočniť nepodarilo. Avšak v súčasnosti sa tu "princíp spájania" - a to najmä v posledných desaťročiach - naozaj objavil. Európa sa začala zjednocovať.

Dnešný proces rozširovania Európskej únie je nezvratný. No nepochybne pramení zo širších pohnútok, než je iba zvýšenie konkuriencieschopnosti európskych výrobkov na svetových trhoch.

Spájanie sa Európy nie je vec nová. Už v 16. storočí bola prioritou nemeckého cisára Karola V. zjednocujúca myšlienka Európy. I vtedy sa to vo výraznej miere podarilo, avšak Európa mala inú pozíciu, akú má dnes. Vôľa k zjednoteniu sa realizovala vôľou panovníka zhora. Dnes sa spájame smerom zdola, vôľou každého jednotlivého štátu začleniť sa do širšieho celku. Myšlienka, že Európa bude Karolom V. spojená v kresťanskom duchu, bolo to, čo ju skutočne spájalo a zjednocovalo. Dnes by sa však táto myšlienka ako zjednocujúci impulz neujala. Už jednoducho nežijeme v 16. storočí, ktoré jej bolo naklonené. Dnešný svet - multietnický, multikultúrny, multináboženský - potrebuje širšie pojatý, univerzálny princíp. Mal by to byť princíp, ktorý bude spoločný všetkým a za ktorý by sa mohol každý postaviť ako za niečo, čoho je i on nedielnou súčasťou. K tomu by však bolo treba dostatočného nadhľadu. Ako Orol tatranský vystúpať do výšok a všetko pod sebou uvidieť z jediného bodu. Je to bod zbavený každej obmedzenosti a predpojatosti z toho, čo je pod ním, bod žiariaci na oblohe, nad ktorým už nie je nič, a ktorý všetkých osvetľuje, čím ich bez výnimky spája.

Štúr nepochybne tento bod, túto hviezdu, ktorá mu veľmi jasno svietila, poznal. "Slovanstvo je naša hviezda," hovoril, a dobre vedel o čom. Práve táto hviezda bola tým, čo malo v budúcnosti zjednotiť rozštiepenosť slovanských národov. Nie je to nič fantastického, poetického, žiadna básnická metafora; je to vec tak skutočná, ako je skutočný náš každodenný život - ak sa na to dokážeme pozrieť tým správnym spôsobom. Slovania majú naozaj svoju Hviezdu, ale nie takú, ktorú by sme hľadali na nočnej oblohe. Je to hviezda oveľa živšia a krajšia, nachádzajúca sa priamo v nich, na tom najskrytejšom mieste, čakajúca deň, keď sa konečne povznesie nahor, aby bola na očiach úplne všetkým, i tým, ktorý ju vo vnútri nedokázali zazrieť. A že tam skutočne bola, o tom mnohokrát vypovedal nielen Štúr, ale aj mnohí iní pred ním i po ňom, ktorí sa vedeli zrakom vnútorného cítenia zahľadieť v čase trochu ďalej než tí ostatní. A tak sa myšlienky G. W. F. Hegela, J. G. Herdera či R. Steinera o veľkej budúcnosti Slovanov dostávali stále viac a viac do povedomia všetkých, ktorých to akosi nevysvetliteľne oslovovalo; romány F. M. Dostojevského o "širokej ruskej duši" - pevne ukotvenej na európskom kontinente a vždy mu patriacej - a o zmysle ľudského utrpenia ako niečoho, čo očisťuje a stmeľuje vnútro každého trpiaceho, zas ukazovali smer, akým by sa malo ľudstvo uberať, aby konečne prekonalo zlomový bod stagnácie, v ktorom sa práve nachádza, aby preťalo gordický uzol a oslobodilo sa zo zväzujúcich pseudohodnôt dnešného sveta; dielo V. Solovjova, ktorý v ňom nastolil priam prorocky, akým smerom by sa mali v budúcnosti uberať nielen veda a umenie, ale aj náboženstvo, vo svojej koncepcii univerzálnej cirkvi opísal práve ten zjednocujúci aspekt, ktorý tu už viackrát bol, teraz však opäť o rád vyšší; a spisy kňaza Jána Maliarika s ideou celo-zemského univerzálneho štátu predbehli v čase nielen zjednocovanie Európy, ale i celosvetový globalizačný proces.

Títo ale i ďalší ľudia považovali Slovanstvo za strom, ktorý je teraz ešte príliš mladý, no ktorý v nadchádzajúcich dobách začne dávať skutočne chutné ovocie v nebývalej miere. Boli azda všetci iba obyčajní rojkovia, zapálení pre dajakú neexistujúcu ideu, ktorá by sa nikdy nemala uskutočniť? Mnohé príklady z histórie nás neprestajne utvrdzujú o opaku.

Nič sa nikdy neurobí samé. Nesmieme sa na to spoliehať a čakať "kedy sa to konečne zmení". Činy boli to, čo sa jediné cenilo a čo hnalo vývoj vpred. Ľudovít Štúr a celé obrodenské hnutie 19. storočia bolo toho nádherným príkladom. Plné nasadenie času, energie a všetkých svojich síl, oddanie sa myšlienke a ideálom, ktoré sa skutkami menili na skutočnosť, neochvejná viera v čosi väčšie, krajšie a vznešenejšie, čomu nezištne podriadiť celý svoj život je dobrodením a cťou... Vzdať sa rodiny a osobných výhod kvôli práci pre jeden celok bolo pre nich poslaním. Boli to osobnosti, ktoré svoje nižšie Ja, svoje zväzujúce a obmedzujúce ego, pretransformovali na čosi vyššie, na vedomie slovanské. Takáto sebaobeta ja nami nielen veľmi ťažko realizovateľná, ale nemenej ťažko i chápaná. Bojíme sa, že by sme týmto svojim krokom stratili samých seba, že by sme sa obrali o čosi, čo k nám z prirodzenosti patrí, že by sme prestali byť tým, čím sme doposiaľ mysleli, že sme. Lenže, zrieknuť sa niečoho menšieho v prospech niečoho väčšieho nie je stratou - ale obohatením.

Svet je stále rozdrobený. A v Európe je to vidno naozaj zreteľne. Aj keď sa štáty zjednocujú, stále chcú zostať samé sebou. Boja sa straty svojej individuality. Naďalej chcú byť štátmi národnými s čo najväčšími kompetenciami, no zároveň časťou celku, ktorý im dáva také výhody, ktoré by - čoby samostatný štát - nikdy nemali. Potrebovalo by to, aspoň na začiatok, určitú rozumnú mieru kompromisu. No čo je a čo nie je rozumné, a kto to určí? A tak si štáty EÚ stoja tvrdohlavo na svojom, zároveň sa čudujúc, prečo sa zmeny nedejú tak rýchlo a jednoducho, ako by sa mohli, prečo sa všetci netešíme z rozrastania sa našej "európskej rodiny", či prečo nie je myšlienka a následné praktické schvaľovanie euroústavy jednoznačne a s nadšením každým prijímané. Lenže, i tu ako všade, nedá sa sedieť na dvoch stoličkách súčasne.

Tak, ako má každý človek svoje ego, majú ho aj celky oveľa mohutnejšie: národy, národnosti, etniká či štáty. Myslieť si, že štát takéto niečo nemôže mať a nedokáže si navonok vôľovo presadiť ústupky ako ktokoľvek z nás, by bolo neakceptovaním každodennej reality, ktorá sa deje. Ako sa však vyšším hodnotám dokáže podriadiť človek, vedia sa im rovnako podriadiť aj štáty. Stačí už len nájsť ten správny "dôvod", prečo by to tak malo byť, a bude to tak! Musíme však tento dôvod vopred vnútorne objaviť a špecifikovať ho, aby sme vôbec vedeli, čo treba hľadať. Považovať globalizáciu za príčinu i následok seba samej, chápať ju samú osebe, je veľmi plytké a chabé tvrdenie. Jej zmysel musí byť predsa o niekoľko oktáv vyšší než sú tóny, na akých znejú jej hospodárske, ekonomické či politické kritéria. Keď sa miesto nich začne konečne uplatňovať princíp stojaci vysoko nad všetkým ostatným, až vtedy začne mať koncepcia Slovanstva, ktorú Štúr - ale i mnohí iní - svojho času tak presne načrtol, ten pravý význam a stane sa z nej skutočne živý organizmus, ktorého príchod v súčasnosti môžeme vnímať len podvedome. Idea, ktorú sme tu iba naznačili, by mohla byť práve týmto princípom, zhmotneným do spomínanej a Štúrom videnej slovanskej Hviezdy. Aj na vlajke Európskej únie sú hviezdy... Možno je práve ona jednou z nich. Akosi tušíme, že tadiaľ niekde asi vedie tá správna cesta.