hlavná stránka | odborné príspevky  
Marcela Bednárová
Štúrova filozofia estetiky v jeho spise
O národných piesňach a povestiach plemien slovanských

"Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo,
javí sa lepšia čiastka človeka i národa."

Ľudovít Štúr        


Prínos činnosti a tvorby Ľudovíta Štúra pre naše dejiny je všestranný. Hoci sa niekedy povrchne zužuje iba na rovinu lingvistiky a počiatočných fáz slovenskej politickej činnosti, Štúrova tvorba zasahovala aj oblasť slavistiky, filozofie a teórie umenia. Jeho filozoficko-historická a estetická koncepcia je spojená najmä s menom nemeckého klasického filozofa G. W. F. Hegela, ktorého filozofia výrazne ovplyvnila myslenie Ľ. Štúra. Napriek tomu Štúrovo dielo nebolo len jej odrazom, ale nadobudlo rysy úplne originálneho a inovatívneho myslenia.

Ľudovít Štúr sa slovanskou ľudovou tvorbou zaoberal už počas svojho pôsobenia na evanjelickom lýceu v Bratislave, a aj študentov nabádal k zbieraniu a uchovávaniu národných piesní, povestí a inej ľudovej kultúrnej tvorby. Z prednášok na lýceu v štyridsiatych rokoch možno pomerne presne postihnúť jeho pohľad na umenie tohto typu, preto je dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských často považované za akési prepracovanie alebo obmenu jeho prednášok. V tomto spise však ide nielen o prepracovanie lyceálnych prednášok, ale skôr o ich zavŕšenie. Možno tak konštatovať vzhľadom na Štúrov myšlienkový posun, ktorý v rozpätí desiatich rokov prekonal, vzhľadom na novú literatúru, ktorú počas práce na spise nadobudol, a aj vzhľadom na to, že neskôr tento spis rozšíril a doplnil o novú, jemu dovtedy neznámu slovanskú tvorbu, neúspešne sa pokúšajúc o jeho druhé vydanie, ako o tom hovoria jeho listy Ľudovítovi Reussovi, Izmailovi I. Sreznevskému a Františkovi Palackému. Podobnosť Štúrovej interpretácie ľudovej kultúry v období pôsobenia na lýceu a v porevolučnom období možno pripísať v podstate nezmenenému filozofickému náhľadu Štúra, ktorý pri ich analýze vychádzal z Hegelovej estetiky. Ako podklad pritom rezonovala, ako v takmer každom Štúrovom diele, filozofia dejín J. G. Herdera a G. W. F. Hegela, ktorí v dejinách pozorovali princíp zmysluplného poriadku a systému. Tvorilo ho postupné striedanie jednotlivých národných celkov, ktoré vo svetovej histórii určovali tempo a smer jej vývoja. Z hľadiska historickej koncepcie spomínaných nemeckých klasických filozofov ide o časovo dlhé kultúrne cykly, počas ktorých sa striedajú veľké skupiny národov, vykazujúce vnútorne podobné znaky. Tento proces nie je náhodný, a pokiaľ sa istý "národ" nachádza v takomto prioritnom postavení, neznamená to trvalú vedúcu pozíciu. Postupne, ako začne vo svojom vývine upadať, začínajú sa ostatné národy orientovať na tvorivé impulzy nového "národa", ktorý štafetu dejín práve preberá. V tomto zmysle možno pripomenúť i Štúrov Ohlas o Slovenských národných novinách a Orlovi tatranskom, kde sa poeticky vyjadril, že národom vychádzajú a zapadajú hviezdy.

Štúr už vo svojich predchádzajúcich dielach hovoril o Slovanoch ako o početnom národe, ktorý ešte len stojí na prahu svojej éry. Doteraz sa v ňom "duch málo hýbal", pretože bol ponorený v telesnom živote. To je aj dôvod, prečo doposiaľ nenadobudol zásluhy a uznanie ľudstva. Pri konkretizácii tejto filozofie dejín Štúr, podobne ako Herder a Hegel tvrdil, že národmi, ktoré v súčasnosti vedú vo svojom duchovnom vývoji zvyšok sveta, sú národy románske a anglo-germánske. Po nich budú smerovať ľudstvo k vyšším cieľom slovanské národy.

Vznik spisu a jeho príčiny

Vráťme sa však k spomínanému spisu. Pri vnímaní a posudzovaní ľudovej kultúry Štúrove postoje mohlo ovplyvniť aj dielo významného ukrajinského slavistu Osipa Maximoviča Boďanského, ktorého kniha s podobným názvom O národnej poézii slovanských plemien sa venovala rovnakej tematike ako Štúrov spis. Boďanského kniha vyšla v roku 1837 a bola jedným z prvých systematicky spracovaných diel v tejto oblasti. Boďanského práca však neposlúžila ako šablóna pre Štúrov spis, i keď obe diela vykazujú isté podobnosti, čo je dané, pravdaže, aj samotnou spoločnou tematikou. Na viaceré otázky Štúr zaujímal iné názory ako Boďanský, a v niektorých boli ich postoje úplne protirečivé. Rozdielne pochopili i komplexný pohľad na tematiku. Boďanský nepoňal slovanské umenie celostne ako Štúr, skôr sa zameriaval na odlišnosti medzi tvorbou jednotlivých slovanských národov.

Na spise začal Štúr pracovať po revolúcii 1848 - 1849. V tejto súvislosti sa ľahko natíska vysvetlenie, že po nenaplnených výsledkoch revolúcie sa prácou na tomto diele snažil myšlienkovo odpútať od sklamania z politických udalostí izolovaním sa od reality prostredníctvom sveta estetiky. Takéto tvrdenia vychádzajú z predstavy, že po Štúrovom aktívnom politickom živote sa zdá byť zrazu tematika umenia akousi menej významnou oblasťou. Štúr však pripisoval tejto téme oveľa vyšší a vznešenejší význam, ako sa jej bežne pripisuje v dnešnej dobe. Pre Štúra sa realizovaním tohto diela javila možnosť predstaviť slovanského ducha v jasných kontúrach, keďže predpokladal, že umenie bude tým priestorom, na ktorom sa Slovania v budúcnosti budú môcť, vzhľadom na svoje poslanie, realizovať.

Teda tvrdenia, že do oblasti estetiky sa pohrúžil následkom nezdarených politických akcií, nie sú celkom presné. Štúr totiž zamýšľal spracovať a vydať dielo takéhoto charakteru ešte pred marcovými zmenami roku 1848. Už v septembri 1846 sa Josefovi Václavovi Fričovi zmieňoval o svojom pláne napísať dielo o slovanskej poézii.

Spis písal Štúr na začiatku päťdesiatych rokov a v júni 1852 ho mal definitívne dokončený. Vyšiel v nasledujúcom roku s venovaním srbskému kniežaťu a expanovníkovi Michalovi Obrenovićovi, s ktorým ho spájalo niekoľkoročné priateľstvo, známe aj z Obrenovićovho exilového pobytu na území Slovenska, v Ivanke pri Dunaji. Pôvodný názov diela O národných povestiach a piesňach plemien slovanských bol editorom pozmenený zámenou poradia slov "povesti" a "piesne". Spis síce napísal Štúr v slovenskom jazyku, ale keďže na Slovensku neboli také edičné možnosti ako v Čechách, mal v pláne vydať ho prostredníctvom Matice českej. Ako ústretový krok pre Maticu českú sa rozhodol o prepis celého diela do češtiny, ale požadoval možnosť vydať ho i v slovenčine. Mieru dôležitosti, ktorú sám pripisoval tomuto dielu, možno odhaliť i v jeho ambícii preložiť dielo do všetkých slovanských jazykov. Tento zámer sa uskutočnil len čiastočne, keď jeho časť začala v ruskom preklade vychádzať v roku 1855 v Sechovyčovom zborníku Semejnaja Biblioteka a keď ho do srbského jazyka preložil Jovan Bošković. Rok po Štúrovej smrti, teda v roku 1857, potom kompletné dielo vyšlo v Novom Sade. Slovenské vydanie sa Štúrovi nepodarilo zrealizovať a prvýkrát vyšlo na Slovensku až v roku 1932 v Martine.

Slovo ako nástroj

Štúr v tomto významnom spise hodnotil prínos jednotlivých národov do svetového umenia, ktoré svoje historické poslanie už splnili alebo sú práve v štádiu jeho plnenia. Vychádzal pritom z Hegelovej Filozofie dejín, až kým sa nedostal k Slovanom ako k najmladšej vetve spomedzi indoeurópskych národov a k ich úlohe. Štúr, ako to sám naznačil už v mnohých predchádzajúcich dielach, predpokladal ich tvorivý prínos v oblasti slova. Slovania, ktorí aj v koreni svojho názvu majú "slovo", teda ako národ slovný alebo spevný, sú predurčení na vytvorenie dokonalého umenia vo sfére poézie.

Štúr sformuloval aj predpokladanú úlohu, akú má zohrávať slovanská tvorba v budúcnosti a predpovedal, na akom vývojovom stupni v porovnaní s inými odvetviami umenia sa bude nachádzať. Slovo je podľa neho najdokonalejším výrazom ducha, pretože svojimi vlastnosťami dokáže najvýstižnejšie odzrkadliť charakter ducha. Umenie, ktoré má odrážať vysoké duchovné hodnoty a ideály, sa ani v jednej zo svojich foriem, či už je to maľba alebo hudba, nevyrovná dokonalosti umeleckého stvárnenia slova. Zvlášť básnické umenie dokáže vystihnúť hĺbku ducha, jeho rozmanitosť aj komplexnosť, preto považoval Štúr poéziu za najdokonalejšiu z umení.

Zároveň vyslovil jednu závažnú požiadavku, ktorú má slovo spĺňať na to, aby bolo použiteľné v umeleckej tvorbe. Tou je jeho obraznosť, bez ktorej sa slovo nemôže stať predmetom umeleckého stvárnenia. Štúr to vyjadril nasledovne: "Slová takpovediac odťažené, číre pochopy bez obrazov vyjadrujúce, alebo čiastočky reči nenázorné, len slová jedny s druhými spojujúce najmenej pristanú básni, a od pravých umelcov len zriedka, iba pri nevyhnutnosti v reči sa užívajú. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy." Obraznosť reči musí mať človek v sebe ako dar, alebo si ju má vypestovať jemným vnímaním prírody, svojou duševnou pripútanosťou k svetu prírody. Vtedy, podľa Štúra, básnik docieli, že jeho slová a výpoveď budú mať formu a charakter obrazov. Z tohto teda plynie logický záver - hoci ho Štúr explicitne nevyslovil, že Slovania by mali citlivo vnímať prírodu a usilovať sa nadviazať s ňou bližšie spojenie.

K otázke zmysluplnosti slovesnosti pristupoval Štúr s presvedčeným pozitívnym postojom. V podstate nikde nepísal o tom, aké negatívne dôsledky pre spoločnosť by mohla priniesť nezvládnutá rola Slovanov, keďže im vkladal do rúk nástroj, ktorý sám považoval za neobyčajne významný a vzácny dar - slovo. V súvislosti s tým predpokladal využitie slova len na čisto estetické ciele, nefilozofoval o jeho mimoumeleckej povahe. Pritom si musel uvedomovať mimoriadnu silu slova, jeho variabilitu a pružnosť, široké možnosti jeho spoločenského uplatnenia, ktoré síce môžu byť využívané, ale iste sa nevyhnú ani nejakým formám zneužitia. Nemožno teda z tohto Štúrovho diela vydedukovať, nakoľko sa slovo v budúcej kultúre stane zručnosťou, a nakoľko zbraňou.

Prirodzené črty Slovanov

Spájanie slovanskej duše s jemnosťou, s citlivým vzťahom k prírode a k Bohu, je častým znakom Štúrovho diela. Bol presvedčeným obhajcom teórie o prirodzenej vnímavosti, ktorou sú Slovania zvlášť obdarení a ktorú v budúcnosti ešte rozvinú. V tejto súvislosti predpokladal, že u Slovanov sa príroda i duch budú harmonicky dopĺňať.

Podľa Štúra spojenie Slovana s prírodou existovalo už aj v minulosti. Inak by Slovania nenadobudli taký vrúcny vzťah k spevu a neoplývali by toľkou bohatosťou ľudovej tvorby. Štúr nepochyboval, že celá súdržnosť duševného sveta Slovanov s prírodou sa v minulosti prejavovala vo vnútornom porozumení a vzájomnej väzbe Slovanov a prírody, čoho najlepším dôkazom je obsahový ráz ich piesní a povestí (napríklad keď prírodné sily vystríhajú človeka pred nebezpečenstvom a pod.). Bol teda presvedčený o pevnom spojení Slovanov s prírodou a v snahe zdôvodniť toto tvrdenie argumentoval ich indickým pôvodom. V indickej filozofii, ktorá sa opiera o panteizmus, sú príroda a "celé tvorenstvo ... jedným duchom spojené".

V súvislosti s panteizmom, ktorý Štúr pripisoval Slovanom, bol spojený aj istý drobný problém s editorom tohto spisu. Českí matičiari totiž stanovili podmienku, že pri vydaní diela v Matici českej má autor odstrániť zmienku o panteizme, pretože sa nezhodovala s ich názorom. Štúr však svoje stanovisko úspešne vyargumentoval tým, že pravdivosť tohto fenoménu je obsiahnutá priamo v ľudovej tvorbe a dodal, že ho k tomuto tvrdeniu ho viedla "číra čistá veda...".

Štúr sa v diele okrem väzby Slovana s prírodou dotkol aj jeho súdržnosti k rodine. Rodina ako konkrétna forma spoločenskej koexistencie spája svoju prirodzenú stránku s duchovnou. Tou prvou sú pokrvné putá a druhou, vyššou, sú rodinné mravy. Tie sú bázou, z ktorej sa odvíjajú tradičné slovanské cnosti, ako pohostinnosť, mierumilovnosť a miernosť. V súvislosti s rodinným životom sa nevyhol porovnaniu životného štýlu západnej a východnej Európy. Podobne ako v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, aj tu podrobil kritike západnú kultúru, ktorej súčasnú podobu považoval za plytkú a poživačnú. Za jedno z jej výrazných negatív považoval práve pretŕhanie rodinných pút. Vystríhal, že zľahostajnenie vzťahu k vlastnej rodine môže mať škodlivé následky pre celú spoločnosť, pretože "... či bude ten, ktorý i svojim najbližším lásku svoju uťahuje, môcť dobre robiť iným a byť človekom medzi ľuďmi, keď ním nie je v pravom zmysle v prvom a malom okruhu svojho domu?"

Čo odlišuje Slovanov od iných národov, je aj istý druh melanchólie a smútku, ktorý je pre ich umenie príznačný. Tento jav si všimol Štúr i Boďanský. Obaja autori však vysvetľovali príčinu tejto zádumčivosti rôzne. O. M. Boďanský ju vysvetľoval vágne, ako dôsledok nešťastného osudu národa, ale nevedel odôvodniť rozdiel medzi elégiou v umení a celkovou dobrosrdečnou a veselou povahou Slovanov. Štúr však pripisoval tento jav "špecifickému slovanskému duchu, slovanskej hĺbavosti a nespokojnosti so svetom".

Umenie slovanských národov

Skutočnosť, že v slovanskej tvorbe neexistuje umelecká homogénnosť ani tematická, ani kvalitatívna, si Štúr jasne uvedomoval. Snažil sa teda opísať a porovnať odlišnosti jednotlivých slovanských národov a v tejto súvislosti posudzoval úroveň ich estetickej tvorby. Meradlom pri tomto hodnotení bola, v kontexte Štúrovej filozofie, samozrejme miera čo najvernejšieho zobrazovania slovanského ducha v umení. Z tohto hľadiska na najvyššiu úroveň kládol bývalú českú poéziu, potom pokračoval srbským, ukrajinským a poľským básnictvom. Českú tvorbu považoval za výnimočnú najmä z hľadiska jej plodov v minulosti (zrejme mal na mysli hlavne nešťastný falzifikát Rukopisu králodvorského, nazývajúc ho "skvostom českej literatúry", keďže o pravosti Rukopisu nepochyboval), no vzápätí ju skritizoval, pretože sa domnieval, že súčasná česká poézia nevykazuje požadované kvality. Novodobú českú poéziu potom zaradil za slovenské a moravské básnictvo. Príčinu slabej kvality umeleckej tvorby nachádzal okrem iných faktorov aj v zavedení latinského náboženského obradu. Procesom katolizácie slovanských krajín došlo, podľa Štúra, k pretrhnutiu prirodzených pút medzi Slovanmi, pretože spolu s katolicizmom prijali národy i jeho skostnatenosť a dogmatizmus. Podobné názory vyslovil i v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom konkrétne opísal negatívne dôsledky, plynúce pre kultúru Slovanov z katolíckej i protestantskej cirkvi. Podobne ako u českého, i u poľského národa videl príčinu nízkej úrovne umeleckej tvorivosti okrem iného i v prijatí latinského obradu. Katolicizmus, ako tvrdil Štúr, v snahe zamedziť všetko pohanské, zničil starodávnu ľudovú tvorbu - teda tú, ktorá sa pravdepodobne najviac v Štúrovom ponímaní blížila k významnému slovanskému umeleckému prvku, k panteizmu.

V Štúrovom hodnotení jednotlivých slovanských národov a ich umeleckého prínosu možno postrehnúť implicitnú odpoveď, ako si poradil s otázkou, čo spája tieto národy v ich tvorbe a nakoľko ich umenie vystupuje celostne. Už v úvode spisu O národných piesňach a povestiach plemien slovanských Štúr naznačil, že hoci slovanský duch je jeden, neexistuje žiadne všeslovanské umelecké dielo. Príčinu tejto umeleckej rozdrobenosti medzi Slovanmi pripísal tomu, že u Slovanov doteraz nebolo nijakého "všenárodného deja, ale keď deje také na svete sa zjavia ... budú i spevmi oslávené, i keď už nie prostonárodnými, ale rozvážne umeleckými". Napriek tomu bol presvedčený, že slovanské umenie v rámci jednotlivých národov obsahuje vlastnosti substitúcie a to ich približuje k jednotnému rázu.

V tomto diele išlo Štúrovi o konkrétne zdôvodnenie príbuznosti Slovanov, o hmatateľný dôkaz jediného a živého slovanského ducha, vyjadreného v spoločnej kultúre, ktorá, hoci v žiadnom zo slovanských národov nie je osamote dokonalá, predsa spolu vytvára jeden harmonizujúci celok. Kultúra Slovanov obsahuje črty komplexného umenia, pretože prvok, ktorý chýba jednému národu, možno nájsť v druhom a takto sa vzájomne slovanské umenie prelína.

Vyvinuté slovanské umenie, tak ako ho Ľudovít Štúr ponímal, nebolo otázkou dneška ani zajtrajška. Nástup slovanskej kultúry spájal s príchodom slovanskej doby, počas ktorej nastane priaznivá situácia na vyjadrenie vnútorných kvalít Slovanov. Nabádal síce už teraz k tvorbe, ale súčasnosť považoval len za prípravu, nachádzajúcu sa zatiaľ na nízkom stupni v porovnaní s estetickými plodmi nasledujúceho času, ktoré nadobudnú celosvetový význam. V tejto súvislosti si možno na záver pripomenúť aj jeho slová z predchádzajúcich rokov, keď v spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (1846) predpovedal: "Táto poézia sveta, ako ju všetkým právom nazvať môžeme, očakáva, pravda, ešte len veľkých duchov, ktorí ju vo večnepekných výtvoroch vystavia ...".