SPOLKY MIERNOSTI
( 3. časť )
( Slovenskje národňje novini, 9. číslo, 29. august 1845 )

Toľká a tak hrozná bieda valí sa z tohoto pijanstva pálenkového na ľud náš, väčšia a hroznejšia od moru, ktorý berie, pravda, ľudí, ale po čase prestáva, toto ale pijanstvo dusí, hubí a morí celé pokolenia, dusí ich už od mnoho, mnoho rokov duchovne i telesne, hubí pokolenia prítomné, popredku do nešťastia uvaľuje budúce. Opustil sa ľud náš náramne, padol hlboko a v tejto hlbokosti, v tejto padlosti sa zvíja úzkostne, jakoby si už rady dať neznal: či vskutku niet už preň rady a pomoci ? Jesto, jesto, ale na veľkú biedu musí prísť pomoc veľká, musí prísť zo srdca vrúcnosťou kresťanskou, láskou k blížnemu svojmu, ľudu nášmu a vlasti našej zapáleného, musí prísť pomoc z rúk spojených, od mnohých, musí prísť pomoc najmä od tých, ku ktorým ľud náš najväčšiu dôveru má, od správcov a vodcov jeho duchovných a títo musia pristúpiť k práci s dôverou k Bohu, s dôverou k sebe a sile svojej a s dôverou k ľudu nášmu. Prekážky, pravda, sú a musia byť pri tomto diele veľké, lebo je nemoc hlboko zakorenená, budú tieto prekážky z mnohých strán proti vykoreneniu zlého obrátené, lebo zisk z tohoto pohrúženia sa ľudu v pijanstvo mnohí berú a baženie po zisku je u mnohých väčšie nad lásku k blížnemu, ale čo jaké by boli a budú tieto prekážky, žiadna duša šľachetnejšia sa nimi od dobrerobenia odviesť a odstrašiť dať nemá, lebo väčšie je to zlé, proti ktorému sa má pracovať, jako každý iný ohľad k nechytaniu sa do práce. Vyhovárania sa na ťažkosti, prekážky, ukazovanie na ohľady bolo by len žaloba na samého seba, žaloba na svoju nechuť k práci alebo na slabosť, žaloba na svoju väčšiu, potupy hodnú lásku k pohodlnosti jako k blížnemu a k dobrému, lebo kto šľachetný odhodí sa blížneho, postaveného v nešťastí, pre to, žeby pomáhajúc mu, tým práce si namnožil, alebo u dakoho do nemilosti padol? Takéto zmýšľanie ukazovalo by človeka len seba, svoje pohodlnosti a svoj úžitok milujúceho, len o seba starostlivého a o blížneho, čo sa s ním čo stane, nedbajúceho, ale či pod touto mrzkou necnosťou, keď by zovšeobecnela, neprestala by spoločnosť ľudská a každý by sa jeden od druhého neodrazil? Hnusná je necnosť sebectvo, v očiach každého šľachetnejšieho zatratená, lebo je nič inšie nie, jako vyvyšovanie seba v svojej telesnosti, svojej pohodlnosti nad všetko inšie, nad veci duchovné, nad veci dobré, nad všetkých blížnych. Tejto necnosti protiví sa celkom duch kresťanský, ktorý káže milovať blížneho svojho jako seba a veci duchovné nad zemské. Dosť, dosť, ba mnoho je tejto necnosti medzi národom naším, ale sú aj a každým dňom sa množia mužovia šľachetní, ktorí s celou dušou za veci pospolité a obecné sa zaujímajú, za ne s celou horlivosťou pracujú a svoj úžitok osobný, svoje pohodlnosti radi obecmému dobru podkladajú, preto máme silnú a pevnú nádeju, že sa títo za vykorenenie toho záhubného nápoja, ktorý toľkú biedu na ľud náš uvaľuje, s celou dušou zaujmú a pred dosažením svojho cieľa v okoliach svojich neodpočinú. Vidíme ich už aj povstávať, vidíme ich horliť, majú i oni v svojom šľachetnom diele ťažkostí a prekážky, ale neochladajú. Tam sa ľud spiera a v slepote svojej proti námerám ich najšľachetnejším brojí, tam sa z činov ich rúha a posmieva, tam sa za nimi ísť namáha a zase ochabuje, tam sa zlomyseľní utrhači proti nim vystatujú a druhých proti nim podhuckávajú, tam sa jedni samoľubci z nich útrpne posmievajú, inde im druhí pre zisk zemský nemilobohu prekážajú; ale šľachetníci stoja, pracujú a Boh po dlhom namáhaní práce ich požehnáva. Vidia, cítia, zakusujú oni prekážky, bojujúc s nimi, ale majú dôveru k Bohu, k svojej sile a k ľudu zablúdilému síce, ale v jadre svojom ešte nezahubenému. Vie sa ľud náš pozdvihnúť, keď má pri čom a na čom, vie vodcov svojich ale mužných a vytrvalých nasledovať, ale sa mu musí preraziť do jadra a do srdca hlboko. Každý, kto šľachetne myslí a šľachetne chce, nájde svojich a nájde ich istotne v ľude našom, ktorý zná padnúť, ale sa aj zná mravne pozdvihnúť. Je zvláštna spružnosť v povahe našej a napospol v slovanskej, ktorá prijíma zvonku a uhybuje sa, ale zas zdnuká sa napruží, a keď čo na ňu nenáležitého ponasadalo, to i odrazí. Kto by teda istil, že slovenský náš ľud nebol by spôsobným odraziť ten záhubný zvyk svoj, proti ktorému horlíme, ten by ukázal úplnú neznámosť národa nášho. Pri všetkom svojom pohrúžení do potupného toho výstupku je ľud náš predsa ostatne bohabojný, dobrý, pracovitý, sú teda uňho pevné základy, na ktorých sa stavať a pre dobro pracovať môže, treba ho ale upamätovať a na hlas prenikavý, opakovaný, neustavný, vidiac i čin i vytrvalosť, upamätuje sa. Mnoho je ešte tiež ostrovov od tej nákazy pálenkovej nezaujatých a čo deň, to prichádzajú správy o jeho vyslobodzovaní sa z rabstva pijanského.