hlavná stránka | články 2. časť >

SPOLKY MIERNOSTI
( 1. časť )
( Slovenskje národňje novini, 7. číslo, 22. august 1845 )

yučovanie v školách pracuje pre budúcnosť, ono vzdeláva, a kde je dobre sporiadané, vystríha pred výstupkami a hriechmi a od nich nastupujúce pokolenia odvracia, školy nedeľné to, čo sa prv zanedbalo, doháňajú, celé ale pokolenia už tak, jakoby sa to v samých začiatkových školách bolo stať malo a jako sa to stáva, viac nezahrňujú, preto keď sa dajaký všeobecný výstupok u národa rozmôže a celý ho zachváti, k jeho vykoreneniu ani jedny ani druhé nestačia, musí sa teda výstupok takýto a jeho sa rozmnožovanie i zdeľovanie na iný spôsob presekovať a vykoreňovať i preto, aby mladé nastupujúce a dorastajúce pokolenia tým istejšie sa vyučovaním na dobrú cestu viesť mohli a výstupkom takým, opustiac raz vyučovanie, do jeho hrtana zachvátené a do bied z neho vyvierajúcich potrhnuté neboli. Takýto výstupok u nášho národa napospol rozšírený a na jeho duchovnej i telesnej záhube pracujúci je pijanstvo, ožralstvo a menovite   p i t i e   p á l e n k y.   Rozprasilo sa pitie tohoto hnusného nápoja medzi naším obecným ľudom tak, že mu je oddaný každý vek, oboje pohlavie, že sa s ním každá práca začína i dokonáva, každý úhovor zaviera, každý hosť víta a vyprevádza, každá slávnosť domáca i verejná odbavuje; pije ho starý, pije ho muž, pije ho mládenec, okusuje chlapec, cucle v šatke dieťa, pije ho slobodný, slope ženatý, pije muž, poťahuje žena; s ním sa začína práca raňajšia, s ním sa končí večerajšia; pripíja sa k sniedaniu, zapíja k obedu, upíja k olovrantu, napíja k večeri; s ním sa ide na pole, do humna, do hory; s ním sa víta novonarodenec, s ním sa mu pri krste slávnosť vykonáva, s ním sa mladému zaťovi a neveste zdravká, s ním sa odomrelý zahrabáva; pálenka vábi ľudí kŕdľom na jarmoky, na trhy a stade ich domov jako slepý vedie slepého; s ňou sa vystrájajú krsty, dokonávky, sobáše, kary, pri nej sa volia desiatnici, richtári, notári; s ňou sa predávajú voly, kupujú kone, čarajú ovce, zeme; s ňou sa víta a hostí kmotor, dever, sváko, ujec, strýc, brat, kmotra, tetka, stryná, sestra, sused, dobrý známy; v nedeľu a sviatok plno opilého ľudu po krčme, po dedine: pijú skoro všetci, skoro všade, skoro vždy. Čo? Vodu? Nie, ale pálenku tak, jako vodu! Iď do sedliakovho domu, tam sa pálenka škvarí a smaží a na stole pre každého, kto by zasmädol, krčah s ňou na pohotove stojí, iď k robotníkom dajakým na pole, tam si ju vraj k posilneniu zapíjajú, navštív dajakého nezdravého v dome sedliackom, ten si vraj hriatym bolesti odháňa, príď k ich kršteniam, dokonávkam, veseliam, tam už mnohí sotvaže jazykom otáčajú, príď k trhom, k jarmokom, tam sa mnohí jako hovädá po prachu a blate oslopaní váľajú, iď na cesty, ktoré z miest, z mestečiek vedú, uvidíš, jako sa mnohí, čo ešte hore koncom stoja, domov potácajú a ešte pre posilnenie, k nejakému skoku do priekopy, z krčiažkov poťahujú: či je toto nie hnusné, hrozné divadlo, hnusnejšie a hroznejšie ešte tým, že ho všade vidíš, kam sa obzrieš, že ťa všade, keď našimi krajmi ideš, jako strašidlo sprevádza, smutnejšie a bolestnejšie ešte o to, že je to náš ľud, čo sa takto opustil, takto na seba, na svoju česť, na Boha zabudol a sa do takéhoto hovädstva pre svoj hrtan, pre svoju hnusnú telesnú žiadosť a stadiaľ nasledujúcej biedy sám dobrovoľne zamoril! A čo je to za nápoj tá pálenka ? Voda plná liehu, silice, liehu, ktorý horí a v ktorom nič, čo sa doňho položí, skazu neberie, teda nápoj pre ľudské telo jedovatý a záhubný. Keby sme všetko to nešťastie, tú biedu a hrúzu, čo už pálenka v pokolení ľudskom a menovite aj v našom národe spravila a ustavične, nepretržene ešte robí, dovedna zobrali a vypočítali, poznali by sme, že ona horšie od hocjakého moru zúrila, viacej jako ktorákoľvek morová rana nám zaškodila, proti moru sa modlíme, o jeho odvrátenie Boha prosíme, ale túto skazu sami na seba dobrovoľne priťahujeme. Pálenka hubí a na skazu privádza jednotlivcov, rodiny, obce, celé pokolenia, hubí ich duchovne a telesne.

Kto pije pálenku, či sa nevysušieva s časom jeho telo, či nevybledá jako šata jeho tvár, či nezmodrievajú jeho pery, či nezostávajú jeho oči jako sklené, olovené, stĺpkovité, ktoré sa len ledakedy pohnú a hnilé sú jako duša pijakova? Niet už v tých očiach žiadneho života, žiadnej sily, všetko v nich vyhaslo a vymrelo a oči sú okno duše, tak jako je na očiach, tak je v duši pijakovej: neživo a mutno! A celá tá tvár už je viac obrazom smrti jako života, priberá hlinastú farbu a vidieť, že už hľadí do hrobu. Mráz prebehá človeka, keď hľadí na takéhoto opilca, bo vidí nielen vybiedené telo; ale aj zatupenú, ohlúpenú dušu: v ničom sa taký človek nenájde, nič pred seba neberie, nič ho krem sklenice nezaujíma, na všetko iné len jako teľa na vráta pozerá. Ale jakže by mohla byť v ňom dajaká živosť? Veď lieh pálenkový už krv jeho spálil! Jako čerstvosť v tvári? Veď jeho žalúdok len ťažko trávi, bo sa jedlá v liehu pálenkovom, ktorý -- jako sme už riekli - nič nestroví a nezrobí, kúpajú. Stadiaľ tá neogabalosť a ospalosť pri opilcovi, stadiaľ tá nechuť k jedlu to ustavičné naťahovanie sa a ustavičný smäd a baženie za slopaninou. Preč je opilcovo zdravie, on len hlivie a živorí jako zelina pod kopou hnoja, kam slniečko nedosvieti. Hovorí sa, že ľudia teraz nebývajú tak zdraví, tak dúži a tak dlhovekí jako inokedy: pravda, lebo sa opilstvo a korheľstvo náramne rozprasilo. A skadiaľ tých moc vodnatieľok, suchotín, záduchov, zrádnikov, beťahov? Najviacej z opilstva! Jako na hnijúcom tele červíci, tak sa na opilcovi naprasia rozličné škaredé výstupky; z opilstva pochodí zvadlivosť, rúhanie sa Bohu i svetu, zdurnosť, márnotratnosť, krádež, všeljaká telesná nečistota: či nevidíme opilcov sa bíjať, hlavy si roztĺkať, či nevidíme ich všetko prepíjať a potom alebo na žobráctvo alebo na krádež sa dávať? Či nemusia potom nasledovať tresty, žaláre, bitky, pokuty peňažité ? A kto toto všetko na ľud priťahuje? Sám on dobrovoľne! A takýto opilec, ktorý už na tú slopaninu privykol, len aby trochu ten svoj pálenkobaživý gágor zaliať mohol, všetko dá so sebou urobiť, na všetko sa dá užiť, ku všetkému priviesť, bo keď sa mu sklenica pálenky ukáže, lezie za ňou jako pes za mäsom: dá zo seba posmech robiť, dá sa na krádež najať, na krivú prísahu, na nepriateľstvo proti dobrým ľuďom podkúpiť; plazí sa pred inými, keď mu sľúbia zavdať pálenky, jako červík, celkom sa odhadzuje, ponižuje, uklonkuje, preč je z neho každý cit ľudskej hodnosti, dôstojnosti, samostatnosti, preč z neho každý cit cti, nič tam nemáš v ňom a na ňom, len dušu otrockú; rabskú a biedne vysušené telo. Z druhej strany zase proti tým, ku ktorým by sa mal s úctou, s vážnosťou držať, proti svojim svetským a najmä duchovným predstaveným, je surový a zdurný, bo tí nedávajú pálenku; z dobrého naučenia sa posmieva, naň mrmle a keď sa do očú bojí, krem očú sa na nich okrikuje.

Takýto opilec keď sa do rodiny zahniezdi, tam je po šťastí a pokoji domácom; pije muž alebo žena, všetko jedno, každý šťastie domáce podkopáva, pijú oba, zo života domáceho urobia opravdivé peklo. Nie žeby niečo nahospodárili, ale prehospodária, čo zdedili, čo doniesli, čo si boli v predošlom, ešte striezlivom čase nadobudli; muž vynáša zjavne, žena potajme: zo zachovaných, zdedených, donesených peňazí, toliarov, dukátov príde rad na domáce náradia, starotcovské šaty, staré sväté knihy, keď sa to zmárnilo, príde rad na predávanie dobytka, na zakladanie zemí, na popúšťanie lúk a o chvíľu len ľud skríkne: už všetko premánili, vyšli na psotu! Čo potom? Povaľujú sa i jeden i druhý, hľadajú živnosť alebo ťažkou robotou alebo nepoctivým spôsobom, trú núdzu a naposledok padajú druhým ľuďom na ťarchu žobračkou. A deti, keď ich majú, kamže ? Vták i zver vychovávajú svoje mladé, kŕmia a ochraňujú ich, kým nepodrastú a sami si živnosť nenadobúdajú, ale opilec ani toľko deťom neurobí, a keď všetko na psotu priviedol, urobiť nemôže, nie, on nemá lásky k svojim, nemá lásky k tým, ktorí vyšli z neho, on má len 1ásku ku gágoru svojmu: deti, tie nebožiatka, musia do sveta, stanú sa z nich tuláci, idú po dobrých ľuďoch, alebo musia stať do ťažkej roboty, kde zakrpatejú, často dosť biedy, dosť núdze sa natrú, dosť bitky zažijú, zdrevenejú potom, opustia sa a hynú! Spievajú si také potom: „Veje vetrík po doline, Moja mladosť len tak hynie, Len tak hynie, len tak hynie, Jako lístok v bukovine; Keď uvädne, dolu spadne, Nikto sa naň neohliadne, Ani otec ani mati, Ani sestra ani brati." Nezažili také nebožiatka toho pekného, nevinného detinského sveta, nič ony o tom nevedia, o tom raji, v ktorom sa deti zabávajú a ktorého vetríky celý náš život milostne ovievajú. Vyrástli takrečeno v cudzom svete, vychovali sa bez milostnosti rodičovskej, bez opatery starostlivej, preto aj ale často do surovosti a rozpustenosti upadajú.

V dome opilcov samá zvada, zvada na dvore, zvada so susedmi, muž opilec tlčie ženu, sluhov, čeľaď; opije sa, tlčie ich z opilstva, nemôže sa opiť, zo zlosti, žena opilá perie dievky, slúžky, oba chniapu deti, ten synov, táto dcéry; niet ani vo dne ani v noci pokoja v dome, vždy len krik, zvady, surma, hriech, bitky.

2. časť >