hlavná stránka | články 2. časť >

NEDEĽNÉ ŠKOLY
( 1. časť )
( Slovenskje národňje novini, 5. číslo, 15. august 1845 )

ideli sme v predchádzajúcich článkoch veľkú potrebu verejného vyučovania a videli sme ešte veľké nedostatky z tohoto ohľadu v krajine našej. Tomuto nedostatku, ktorý pred pár časmi aj v iných európskych krajinách panoval a sčiastky ešte aj u vysokovzdelaných západných národov európskych trvá, pomáhali znamenité na konci pominutého stoletia povstalé ústavy, takrečené nedeľné školy. Námera týchto škôl bola a je všetkým tým, ktorí dobrodenia toho, vyučovania školského, v svojom detinstve a v mladom svojom veku účastnými sa nestali, alebo ktorí len málo sa v tomto veku v školách podučili a v priebehu času zábudlivostou aj o to prišli alebo prichádzajú, toto dobrodenie udeľovať a ich s prvými v živote neobchodne potrebnými známosťami oboznamovať. Aj na tých ešte sa vyučovanie v týchto ústavoch rozširuje, ktorí zo škôl niečo vyniesli, poučenie ale v rozličných známostiach potrebujú a napospol na všetkých tých, ktorí sa učiť chuť majú. Pripúšťajú sa k nim i mladší i starší, dobre, že aj títo, bo nikdy sa človek, čo by jako starý bol, všetko dokonale nevyučí a naveky niečomu priúčať sa má, lebo dlhé je umenie, ale život krátky. I v našej vlasti od daktorého času sa začínajú ukazovať tieto znamenité ústavy, nedeľné školy, založené a pestované od ľudí pilných a svedomitých, duchom lásky k bližným svojim naplnených. Tým s radostnejším srdcom vítame my povstanie týchto ústavov vo vlasti našej, čím sme viac o veľkom ich pre ľud a krajinu úžitku a o veľkej ich potrebe pre vlasť našu, kde mnoho je ešte nedostatku v poučení ľudu, presvedčení. Ony doplňujú a nahradzujú to, čo ľudia v mladom svojom veku či vlastnou, či druhých okolností vinou zanedbali a sú takrečeno školy pre obecný ľud náhradné, preto mali by všade, kde sa len koľvek uviesť môžu a k tomuto vonkajších potrieb málo, tým ale viac šľachetnej horlivosti a lásky k bližným treba, pozakladať a po krajine našej tak, jako aj po iných krajinách európskych a menovite aj po dedičných zemiach rakúskych, napr. v samom Rakúsku, Česku, porozširovať. Školy tieto sú vo vlasti našej novým úkazom, zákonom ešte nič o nich a ich zriadení nie je ustanovené, a preto zanechané sú dosiaľ a myslíme, aj na budúci čas budú súkromných pilnosti, horlivosti a ochotnosti. A toto zakladanie a vedenie nedeľných škôl v obciach nikomu lepšie nestojí jako učiteľom cirkevným, farárom, slova Božieho kazateľom a učiteľom školským; oni sú vodcovia duchovní ľudu, už teda podľa svojho povolania sväto sú zaviazaní ľud sebe zverený ku všetkému dobrému a poučiteľnému viesť a ho známosťami náboženskými a aj inými obohacovať, oni sú vycvičenejší, vzdelaní alebo práve aj učení, oni majú veľkú dôveru u ľudu a naposledok oni majú k tomu aj čas a čo jako sú aj prácami obsypaní, nájdu ho, keď len vôľu k tomu pridajú. Horlivosť a ochotnosť duchovných správcov ľudu nášho je jedna hlavná podmienka zakladania nedeľných škôl; keď túto duchovní správcovia ukážu a ukázať ju pri vyučovaní, zmravňovaní ľudu je svätá ich podľa úradu a záväzku povinnosť, ostatné sa potom dariť bude a nedeľná škola v obci sa založí. Nemyslime, že by ľud niekde bol tak surový, tak neznabožský, tak o seba nedbanlivý, že by, keď správcovia jeho duchovní ho k navštevovaniu nedeľnej školy pozvú, na toto pozvanie nedbal a znamenitého tohoto ústavu celkom sa odhodil, naopak vidíme, že všade, kde len koľvek sa nedeľná škola otvorila, s radosťou do nej sa dal a pilne ju navštevoval. Dobre to ľud cíti, že on málo vie, ťažko mu prichádza v každej najmenšej veci sa k iným o radu, o pomoc obracať musieť, neraz si horko, že sa v mladosti svojej málo naučil, sťažuje a naspäť si svoje mladé letá, len aby sa viac naučiť mohol, žiada, vidíme krem toho, že náš ľud je veľmi zvedochtivý, poučenlivý, že sa pri nedeli a sviatku do knižiek, ked' ich rozumie, s radosťou berie, netreba teda o ňom pochybovať, že by do nedeľných škôl, keď sa mu otvoria, s radosťou nechodil a s radosťou sa v nich nepodúčal. Len v takých osadách a obciach, kde by sa boli mravy napospol najmä pijanstvom docela zhubili, kde čas nedel'ný po službách Božích v krčmách nemilobohu tráviť už do obyčaja prišlo, len tam, veríme, že by nedeľné školy neboli napospol s radosťou od ľudu prijaté, ale i tam sa nájdu vždy múdrejší, cnostlivejší a poriadnejší otcovia čeľadní a hospodári, nájdu sa vždy aj zvedochtivejší, ešte neskazení mladí chasníci, ktorí s radosťou do nedeľnej školy vstúpia a iným príklad dajú. Prv alebo neskôr pôjdu aj druhí za nimi, lebo taká je povaha ľudská, že čo aj zlému sa oddá a čo aj dlhšie časy v ňom strávi, predsa sa na hlas prenikavý, na príklad dobrý a šľachetný spamätá a zo zlého sa otriasať začína. Človek je človek, svedomie jeho, ked' sa raz v ňom vzbudilo, nikdy sa viac docela vonkancom udusiť a zatarasiť nedá. Ale i tam, kde sa v obciach už zlé mravy z pijanstva, tejto studne hnusných výstupkov, vyliahli a ľud naprašili, i tam najviacej na duchovných správcoch záleží, aby ľud k niečomu lepšiemu priviedli a ho aj k nedeľným školám naklonili; treba len vôle pevnej, nezlomnej a tak sa tvoriť dá. Výhovorky, že ľud tu alebo tam nie je k tomu náklonný, že sa mu už mnoho nahovorilo, nakázalo a že nič na to nedbá, že sa už aj niečo začalo a zase sa rozsypalo, sú len zástera nechuti alebo malej horlivosti k činnosti.

2. časť >