hlavná stránka | články

Čo chceme s novinami našimi?
( Slovenskje národňje novini, 1. číslo, 1. august 1845 )

ad je i na nás vysloviť sa a tu k Vám prichádzajú tak dávno čakané, s toľkou túžbou vyzerané noviny národné, krajania slovenskí! Kadekoľvek sa strú srdečnejšie duše z národa nášho, odvšadiaľ, vieme, ozvú sa im v ústrety zvuky plné vďačnosti, radosti a nádeje, ozvú sa tak, ako sa ozývajú hlasy z pevnej zeme, keď sa vráža do prístavu dávno, dávno čakaná loď, nesúca i drahých i tovar očakávaný, a jako zas z tejto pozdravujú hlasy najradostnejšie tamtých na zemi stojacích, tak i my pozdravujeme Vás, ktorí ste nás oddávna s vrúcnosťou vyzerali a teraz okolo nás ste sa zhromaždili s hlbokou radosťou i srdečnosťou; Vy tam vidiac prichádzajúcich nás voláte "loď naša" a my zas pri pohľade na Vás voláme "zem"! V tomto ale objatí a zvítaní sa našom komuže oddať máme, krajania, vďačnosť našu spoločnú, komuže vyliať vrúcne city naše? Tomu tam, ktorý bleskom a slávou otočený, z vysokosti svojej spustil aj na náš opustený národ pohľad milostivý, ktorý vypočúval dávne prosby i túžby naše a obdaril nás tým dobrodením, za ktorým dávno srdce nás všetkých horelo, novinami národnými; jemu patrí vďačnosť naša, on nám poprial dožiť sa radosti tejto, on upevnil nás v našej nádeji!

Máme sa ale aj čomu radovať, že sme národné noviny dostali. V Ohlase našom, ktorý sme pred pár týždňami k Vám, krajania, vystrojili, vyložili sme nakrátko veľkú potrebu novín napospol, keď ale komu, teda nám ich istotne veľmi, veľmi treba. Jestli sa po národoch iných v krajine našej uhorskej poobzeráme, vidíme, že nás tieto skoro v každom ohľade prevyšujú a že my v terajšom čase, ktorí sme predtým v mnohom ohľade pred nimi stáli, teraz za nimi a takrečeno len na strane stojíme. Čože je za príčina tohoto nášho nazad ostania? Nepoznávali sme požadovania času nášho a potreby naše vlastné a kde niet poznania, tam ani niet zadosťurobenia potrebám takýmto, tam niet napravenia. Z tohoto nášho nazad ostania vytekalo to, že sme sa sami seba, keď si národy iné pred nás zastali, opustili a takrečeno len na Božiu milosť nechali. Božia milosť a pomoc, pravda, všade je potrebná a bez nej človek nič nevyvedie, ale bez práce, bez ustávania nepríde tiež ani Božie požehnanie, lebo len prácou človek si ho nakloňuje a hodným sa ho stáva. Pracovať teda a do práce sa s celou dušou chytiť musíme, do čoho sa ale oddať, čo prijímať, čo od seba odstrkovať, čo napravovať, to poznať, o tom sa nám prezvediet treba. A pred všetkým týmto, jestliže sa naozaj s celou dušou do práce dať máme, jestliže chceme, aby naša vytrvanlivosť v nej bola nezlomná a tak aby sa nám dielo naše podarilo, musíme si vyznať, že nízko, veľmi nízko stojíme, lebo pred pokáním musí vždy predísť úprimné vyznanie chýb a nedostatkov vlastných. Netreba k poznaniu tohoto nášho nízkeho stania hlbokého rozvažovania, dosť bežný pohľad len na národy vo vlasti našej žijúcej a na stav náš o tom nás ľahko poučí a súdy iných národov o nás ľahko na to upamätujú: nie je teraz dosť pri orbe a hospodárstve vedieť a robiť len to, čo predkovia vedeli a robili, nie je dosť len s nižšími remeslami a i to bez ďalších známostí sa zaoberať, nie je dosť známosti ku stavu a povolaniu svojmu len po školách si nazbierať a cez celý život len na tom, mysliac si, že s málom spokojný je šťastlivý, prestávať, nie je dosť na starootcovskej kúrii sedieť, pekné predošlé časy spomínať a o nich s hlbokou spokojnosťou rozprávky načúvať, nie je dosť so slobodami svojimi pred inými si pohrávať, nie je dosť len to, čo sa v dedine, v okolí, v stolici, na vidieku robí, vedieť, nie je dosť len sám o sebe žiť a len na seba a svojich všetko, čo sa nastíska, nazbiera, naznáša, vynakladať, nie je dosť len knihy náboženské a daktoré verše alebo básne spisovať a vydávať, nie je dosť toť len knihu dajakú kúpiť a dakedy, keď dobrá vôľa človeka nadíde, v nej sa preberať: o moc viac náš terajší čas žiada, o moc väčšie sú teraz naše, jako dakedy boli, potreby! Mnoho, mnoho nám chýba, mnohé sú naše nedostatky, ale my sme dosiaľ na nás tak, ako sme boli, prestávali a len vždy, čo sme my za národ znamenitý, výborný a bohvie jaký vykrikovali, seba vyvyšovali a pritom do našich vnútorností nehľadeli a máločo alebo nič nerobili a kde sme aj niečo málo vykonali, už bohvie jako vysoko to kládli a na tom si zakladali, ba už sme sa na tú módu naučili, že sme naše nehody, náš chatrný stav, naše od sveta odstrčenie len iným za vinu dávali, a to zlosti druhých, sami sa skoro za dokonalých, bez chyby majúc, pripisovali a tak naše slabosti, naše chyby, viny a zlosť vlastnú samým sebe ukrývali a tak len vždy tí starí, tí domnelí dokonalí ostávali a na iných, miesto na seba samých, nariekali. Celé jeremiády sme vyspievali na iných, nepomysliac, že by sa nám nikdy to nebolo stalo, čo sa stalo, že by sme nikdy tak na stranu neboli odstrčení bývali, keby sme sa sami boli lepšie držali a viacej duchovnej sily ukázali. Slabý len vždy narieka a na druhého beduje, mužný si pevne na svoju postať zastane a na nej svoju prácu vykonáva a z nej sa odstrčiť nedá. Musíme teda poznať najsamprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, viny a zlosti, jestliže ďalej sa chceme dostať, jestliže máme chuť k práci a k životu a jestli si do radu iných národov vo vlasti našej zastať mienime. Majme tú nádeju, že nám naša vlasť, keď bude vidieť, že neležíme viac jako klát na ceste, že neživoríme len telesne, ale že sa i my k vyššiemu ľudskému životu chápeme a to, čo je šľachetnejšie, peknejšie v živote ľudskom, i my prijímame; majme tú nádeju, hovorím, že nám ona nielen neodoprie to, čokoľvek k rozvitiu sa nášmu potrebovať budeme, ale že nám ona to popraje, veď i my sme jej synovia, a to verní, veď bez nás vlasť naša jako celok nemôže do dobrého stavu vonkoncom prísť, nemôže jako celok rozkvitnúť. Dobre teda aj s vlasťou našou mysliac, naše rozvitie žiadať a na ňom pracovať musíme. Povedali sme ale, že pred všetkou prácou požadovania času a potreby naše poznať nám treba a k tomuto budú nám slúžiť naše noviny národné, ktoré budú stredom, kde sa všetci, ktorým na srdci leží národ náš, schádzať a radiť budeme, kde všetci naše žiadosti, naše túžby, naše domnenia, naše rady o veciach našich predložiť môžeme; budú naše noviny všetkému tomuto otvorené a otvorené všetkým tým, ktorí kráľovi a vlasti našej verní, svoje návrhy a svoje rady s vrúcnosťou, svoje žiadosti so skromnosťou, svoje kárania, kde bude treba, s miernosťou a rozumie sa, všetko s rozvahou slušnou a v duchu tom, v jakom sme noviny naše v Ohlase viesť prisľúbili, predkladať budú, a tak potom to, čo bude za dobré uznané, prijímať, nasledovať a vykonávať sa bude môcť. Musíme ale pri tomto do našej vnútornosti hlboko zahliadať, nás samých dokonale poznať, naše nedostatky nám samým si nezakrývať, ale ich na svetlo privádzať, a hneď sa našich vlastných slabostí neľakať, ale vôľu mať všetko napravovať a na dobrú cestu nastrájať. Najväčšia každého a aj národa povinnosť je byť k samému sebe úprimným, a to aj my byť musíme, musíme mať, keď chceme ďalej prísť a žiť, tú silu všetko si vyznať a potom zase silu to robiť a na napravení pracovať, inakšie budeme tam viaznuť, kde sme dosiaľ viazli. Darmo je, ľudia majú svoje chyby, máme ich aj my, nie je ale han ba ich povyznávať, lebo sa tam už ukazuje chuť k polepšeniu, ale potupa v nich strvávať.

Tohoto teda budeme sa my držať v novinách našich a keď na strane drahého nášho obecenstva; bude tá istá vôľa, ktorá je na strane našej, máme pevnú nádeju, že to, čo začíname, sa nám podarí a že to, čo s dobrou rozvahou chcieť budeme, vykonáme.