K lipe

Ešte, lípka, povievaš,
ešte šumíš cez dvor náš?
 
„Povievam si, smutne dosť,
pozri sa len, drahý hosť!
 
Pozri, jak som nahnutá,
z ratolestí spadnutá.
 
Kdežes', milý, kde býval,
dávno sas' tu nevídal.
 
Dlhé chvíle trávime.
čo po tebe túžime:
 
túži tvoja rodina
so starýma známyma."
 
„Býval som tam v cudzine,
rok za rokom sa minie,
 
ožije nám starý čas.
 
Staré dni sa sem spustia,
čo ti listy zašuštia.
 
A pozri len, tam z hora,
jak sa nesú do dvora!
 
Jak sa na nás dívajú,
túžobne usmievajú;
 
usmievajú a rednú,
zas preč letia a blädnú.
 
Priveje ích, odveje,
škoda našej nádeje.
 
Prišly, išly jak voda,
škodaže ích, preškoda.
 
I my, lípka, zmizneme,
snáď sa naraz minieme,
 
lež ak čas ťa skôr zlomí,
kto nado mnou zašumí?"
 
Pahor hustým dúbim krytý
dolinôčku úzku hradí
a potôček striebrovitý
po celej sa nadol hadí.
 
Z hustín hája osamelých
domok pustý vykukáva,
sídlo niekdy chvíľ veselých,
lež už hynie jeho sláva.
 
Už ťa, domku, opúšťajú,
spevné hlasy kolom rednú,
ústa spevkýň umlkajú,
starí spevci v hroboch blädnú.
 
I tí, čo ti najviac priali,
tí priatelia ľudu zbožní,
už sa ti tam pomíňali
ochrancovia velkomožní.
 
I ja sa už preč od teba
odoberiem s tvárou smutnou,
modriny už hynú neba,
pozri, vrchy kolom žlutnú.
 
Jak ti bude v tej pustote,
tu bez mojích rozpráv a dúm?
ty sa zmoríš o samote,
mňa cudziny ohluši šum!
 
Ale prejdú dlhé zimy,
preženú sa vetry chladné,
dolinami zas šírymi
usmejú sa jará vnadné.
 
I v nenašskej mne tam zemi
samotlivé prejdú roky,
do otčiny vytešený
napravím zas moje kroky.
 
Potom, domku, sa vidíme,
zas budeme potom svojí,
spolu sa zas zabavíme
tu v tej stráni na pokoji.
(1841)